16./2023 (17. – 23. 4. 2023)
Je prirodzené, ak nás zem unavuje.
Ak by sme boli toľký čas mŕtvi, možno by nás unavovalo nebo.
Človek robí, čo sa v danom prostredí dá,
ale keď vyčerpá možnosti,
túži po vyslobodení.
Môj kamarát sa zamilúva trochu priľahko.
Približne každý rok nová žena –
Ak má deti, neprekáža mu to;
bez problémov si obľúbi aj tie.
My ostatní sme zatrpknutí, no on zostáva rovnaký –
dobrodruh, ktorý objavuje stále znova.
Sťahovanie však neznáša, nuž ženy musia byť odtiaľto či zblízka.
Približne raz za mesiac sa stretávame v kaviarni.
V lete kráčame popri kúke, občas až k úpätiu hory.
Dokonca i keď trpí, prekvitá, šťastný vo vlastnom tele.
Pravdaže, sčasti vďaka ženám, no nejde len o ne.
Zabýva sa v ich domoch, učí sa mať rád ich najmilšie filmy.
Nepredstiera to, skutočne sa učí,
ako sa iní učia variť v kuchárskej škole.
A všetko vníma ich očami.
Nestáva sa tým, čím sú, ale čím by mohli byť,
keby ich neväznila povaha.
Jeho nové ja ho oslobodzuje objavnosťou –
vstrebáva základné potreby, v kotrých sú zakorenené ich duše,
osvojuje si s nimi spojené preferencie a rituály –
no vždy, keď žije s niektorou ženou, naplno sa
zabýva v každej svojej podobe, ktorú neťaží bežná hanba a úzkosť.
Keď odíde, ženy sú zničené.
Konečne spoznali muža, ktorý vyhovoval ich potrebám –
nejestvovalo nič, čo by mu nemohli povedať.
A keď ho stretnú teraz, je ako šifra –
človeka, ktorého poznali, niet.
Začína existovať na začiatku vzťahov,
a to, čím je, sa stratí po ich skončení.
Po čase sa z toho dostanú.
Novým priateľom vravia, aké to bolo skvelé,
akoby žili s druhou ženou, no bez zlosti a závisti,
a s mužskou silou, mužsky jasnou hlavou.
Muži to tolerujú, dokonca sa usmievajú.
Hladkajú ženu po vlasoch –
je im jasné, že ten muž nejestvuje; necítia potrebu súperiť.
No aj tak by ste nenašli lepšieho kamaráta.
Má dokonalý postreh, v rozhovoroch je úprimný a priamy
a zachoval si iskru, ktorú sme mali všetci v mladosti.
Otvorene hovorí o strachu, o tom, čo sám na sebe nemá rád.
A je veľkodušný – vidí ma a hneď vie, ako sa cítim.
Ak prežívam hnev či znechutenie, počúva ma aj celé hodiny,
nie z prinútenia, s opravdivým záujmom.
Zrejme sa takto správa k ženám.
No kamarátov neopúšťa – pri nich sa usiluje
mať odstup od svojho života, vidieť ho jasne –
Dnes si chce posedieť; má toho na srdci veľa,
priveľa na lúku. Chce sa porozprávať zoči-voči
s človekom, ktorého pozná odjakživa.
Je na rozhraní nového života.
Oči mu žiaria, o kávu nemá záujem.
I keď sa stmieva, preňho
nastáva nový úsvit, polia sú zaliate slnkom,
hoci je ešte neisté.
V takýchto chvíľach je sám sebou, nepoznačený ženami,
s ktorými spal. Vstupuje do ich životov, ako my vchádzame do sna,
nie z vlastnej vôle, a žije tam tak, ako my vo sne,
nech už to trvá akokoľvek dlho. A ráno si zo sna
nepamätá nič, vôbec nič.
Louise Glücková
Vidiecky život, preklad: Jana Kantorová-Bálika, Skalná ruža 2017, str. 21 – 23
