SMRŤ MÁ KRÁTKU PAMäŤ
Muž obetuje baranča
na oltári kubizmu.
Čo je to kubizmus?
Brak?
Braque?
Picasso?
Traja muzikanti pochovávajú pohrebný chorál.
Tu plače kôň z Guerniky
slzami vína čapovaného dnes zadarmo v Malage.
Nik sa z toho neteší.
Hladkám vyhladnutého býka.
Nechce seno.
Nemyslí na toreadora.
Slnko mlčí po katalánsky.
Holubici narástli amputované nohy.
A krídla z nehrdzavejúcej ocele.
Ostane viac než spomienka.
To zvonia smutné zvony z Avignonu.
Avignon!
Jeho slečny osireli.
Nahé ako siroty.
Ale to neprekáža nemravnej nemorálke, nemravnej morálke, mne.
Zátišia sa stíšili.
Na kastanety sadá andalúzsky prach.
Veterné mlyny zvíťazili.
Traja muzikanti pochovávajú pohrebný chorál.
Nemajú gitaru.
Nevadí.
Gitara nie je nástrojom inkvizície.
To je dobre.
Nech žije inkvizícia!
Žije.
Kdekto žije.
Napríklad Baskovia žijú na severe.
Giblartár na juhu.
Goya v Bordeaux.
A kde žije otvorené srdce Paríža?
Nesmrteľnosť v myšlienke.
Plátna nesmrteľných myšlienok v galérii.
Hlava na krku.
Bezhlavá smrť v televízii.
Viem kde žije otvorené srdce Paríža.
Chcel by som čítať Apollinaira pod opadaným lístím Eiffelovky.
Teraz je však apríl.
A Pablo Ruiz je mŕtvy.
Nie je apríl, neklamte!
Čvirikajú to vrabci na streche.
Esperantom.
Esperanto padajúceho lístia je jazykom budúcnosti.
Možno. Vraj.
Mne je to fuk.
Pablo Ruiz je naozaj mŕtvy.
Tomáš Petřivý, 1973 (Fragment ročník 2016, číslo 4)
