52./2024 (23. – 29. 12. 2024)
Moji milí Slováci,
jedným z najsympatickejších našich predkov je priamo Hugolín Gavlovič, františkánsky mních, vlastným menom Martin, ktorý sa síce narodil v novembri 1712 na druhom brehu Dunajca – čiže v Poľsku, ale osud ho zavial medzi veselých Beckovčanov, Prušanov (obec Pruské) až napokon umrel v Horovciach pri Považskej Bystrici na panstve Madocsányiovcov. Hlásil sa k Slovákom a som presvedčený o tom, že keby žil dnes, bol by populárnym komikom, humoristom, rozprávačom. V 18. storočí bývali takíto veselí chasníci obyčajne františkáni. Aj ja by som bol v tom čase františkánom. Alebo vicišpánom? Ktovie ako by to bolo so mnou... Aj vicišpáni, aj františkáni boli tuční, veselí, vzdelaní znalci vína a antiky, jedným slovom užitočná zver.
Celý život mám niektoré knihy na nočnom stolíku a čítam ich znovu a znovu (Mináč Dúchanie do pahrieb, Alexander Matuška Za a proti, Kukučín Črty z ciest po Patagónii, je tam aj Ballek, Jaroš, Janovic, Rúfus... Mám tam poruke aj Valaskú školu mravov stodolu od františkána. Citujem 46. nápadek z XX. nóty: (Lepšie ten citát vychutnáte, keď si ho prečítate nahlas, aj keď si budú okolostojaci myslieť, že ste blázon.)
Cokoliv v povetrí lítá, čo pluje ve vode, ktorékoliv zvery v horách choďá po slobode. Hovada, ovce i svine i čokoliv žije,
všecko človek do žalúdka jak do hrobu kryje.
Proč tak skoro umíráme? Seneka se diví, preto, že z mŕtvych životčích chceme býti živí. Na seba síc pracujeme, a do seba více, žalúdek tráví záhrady, role i vinice.
Čím víc tiskneš do žalúdka, víc získáš nemocí, a tak skórej ku tvej skaze smrť k tebe prikročí. Kdekoliv je víc kuchárúv, víc bolesti bývá,
z tej príčiny tam spešná smrť lepší prístup mívá.
Takéto verše súkal do zápisníka františkán Gavlovič v 18. storočí na svojich potulkách po slovenských salašoch. Niežeby ho to na salašoch bavilo – on bol svojím založením skôr knihomoľ a milovník vínnych pivníc – ale bol chorý na pľúca, a tak zabíjal jednou ranou dve muchy: dal umeniu, čo je umelecké, a pľúcam, čo je pľúcové. Vzniklo 1 298 (!) stróf – za ktoré by sa nemuseli hanbiť ani Rabelaise, ani Erazmus z Rotterdamu... Samozrejme, verše sú trochu cítiť salašom, ale salašom voňal aj Betlehem – a aké je to slávne mesto!
Minule, keď som si vo veselom františkánovi listoval, napadlo mi na základe horeuvedeného citátu upozorniť vás na ďalšie nebezpečenstvo, ktoré nášmu národu hrozí: prežierame sa – odpytujem za výraz. Vždy mi boli podozriví chlapi, ktorí nosili okrem trakov aj remeň na nohaviciach. Všimnite si – sú medzi nami takí. Jemu nestačí remeň, musí mať aj traky! Aj národy, ktoré zdvojujú prílohy k mäsu, sú mi podozrivé. Určite ste boli na dedine, keď sú hody. Alebo Veľká noc, Vianoce. Gazdiná vám podá na stôl k vyprážaným rezňom nielen zemiakový šalát, ale aj ryžu alebo tarhoňu. A keď je na stole pečená hus, servíruje sa pre istotu aj pečené kura. Len tak na doťukanie. Ja viem, namietate, že na Orave a v Liptove sa to nerobí. Ale to je menšina. Dolu v Honte, na východe, na Spiši, v Zemplíne či celkom dolu na Záhorí – žerieme ako diví. Ako keby mal zajtra ráno byť koniec sveta. Už okolo Krupiny nie je kapustnica kapustnicou, keď v nej nie je aspoň sedem druhov klobás. Pri bravčovom bôčiku sú na stole aj rezne, jaternica, krvavnica či famózna podhrdlinka. Ľudia majú priamo v prednej izbe, kde sa pri stole hoduje, prichystané gauče, na ktoré sa po zákusku zo siedmich vajec zvalia jedlom zmámení príbuzní z mesta. Muchy bzučia, Slováci spia a internisti krútia hlavami.
V minulých storočiach sme takí neboli. Mali sme kapustu, zemiaky, slivky a med... Možno to všetko teraz robí strach, že ničoho nebude. A potom aj to, že u nás si zbohatlíci dokazujú zbohatlíctvo výdatným a nekonečným jedením.
Boli ste na východnom Slovensku na svadbe? Tam sa vôbec dva dni a dve noci nevstáva od stola! Alebo si prečítajte stránky o stolovaní v Ballekových Agátoch. Nuž a čo sa deje cez sviatky na Záhorí? Trdelníky, údené, lokše, zabíjačkové zelí...
Už vás vidím – ako sa uškierate: „Akurát ty nám o tom budeš rozprávať, čo je zdravé! Ty, ktorý máš 127 kg a žerieš vo dne v noci!“ „Vodu káže – víno pije!“ veselo volajú členovia KDH, ktorí majú slovo Božie v malíčku.
Priznám sa: jedlo nie je gýč! Ľudstvo vôbec sa delí na dva tábory: jedni o jedle nerozmýšľajú. Čo si včera orazili – to zjedia. Druhí však sa ráno zobudia a nemyslia na nič iné, len na jedlo: „Dať si radšej tresku s feferónovým šalátom a päť deka slaného? Alebo radšej U mäsiara po žobráckej kaši zdzobnúť ovarové kolienko s chrenom?“ To sú tí, ktorí po rybacích buffetoch stoja pri svojich tanierikoch so šalátmi a očami tupými od rozkoše sa dívajú pred seba do steny.
Aj vegetariáni a vyznávači racionálnej výživy (voláme ich „klíčkári“) myslia celý deň na jedlo. Ale oni myslia skôr, ako si ho zorganizovať, kde zohnať ovsené vločky, orechy – kde dôjsť k vegetariánskemu sortimentovému minimu?
Tohto nebezpečenstva, ktoré sme si tak plebejsky prosto nazvali prežieranie sa, sa nebojím až tak veľmi ako ostatných nebezpečenstiev.
Verím našej mládeži. „Držiteľka rána“ sa tak veľmi o jedlo a pijatiku nezaujíma ako my dospeláci. To je dobré. Oni gurmánmi a pijanmi dosť pohŕdajú. Držme „držiteľke rána“ palce, aby sa v dospelosti nevrátila k našim žrútskym tradíciám.
Uznávam, moji milí rodáci, blíži sa Štedrý deň – mal by som byť pokornejší, mierumilovnejší a znášanlivejší. Súhlasím. Pokoj ľuďom dobrej vôle – bez výnimky. Ale – pochopte – to nebezpečenstvo, že sa zasa cez sviatky obžerieme ako prasce, je priveľmi akútne! Aspoň v mojom prípade. Ale zopakujme si základnú pravdu: všetky choroby sú nervového pôvodu. Preto nech si každý je, čo chce, čo mu hrdlo ráči, len nech sa pritom nekrenkuje, nemolestuje, nenervačí. Nehádajte sa pri jedení, odložte si Klausa, Mečiara, Mikloška a Keltošovú na potom. Nehecujte sa do rozčúlenia pri myšlienke, že sused už má kúpené nejaké akcie a vy nemáte ešte ani len tú mizernú pekáreň alebo obuvníctvo. Pokojne a pomaly sviatočné jedlo požujte, jazykom poomáľajte a až potom prehltnite. Prehltnite aj správu, že sused už má mercedes – a u vás býva hladný pes...
Raz bude aj čas radosti a veselosti – ale nyní? Nyní si urobme poriadok v skrini!
Veselé Vianoce v rodinnom kruhu Vám želá
Július Satinský so svojím rodinným kruhom
Július Satinský
zomrel 29. decembra 2002, 2. vydanie, Slovart, 2019
