Brian Jones bol v roku 1968 síce ešte stále oficiálne členom Rolling Stones, ale už nijako výrazne hudobne neprispieval a jeho definitívny koniec v skupine sa blížil. V tomto pre neho neľahkom období urobil pri návšteve Maroka terénnu nahrávku hudobníkov z marockej dedinky Joujouka. Vznikol z nej album Brian Jones Presents the Pipes of Pan at Joujouka, ktorý západnému svetu predstavil výnimočnú trance hudbu používanú po stáročia na liečenie mysle aj tela.
Joujouka (alebo Zahjouka) je maličká dedinka ležiaca v pohorí Rif, ktorá sa v ničom nelíši od podobných dedín, má však mimoriadnu hudobnú históriu. Posvätná hudba z Joujouka je súčasťou oveľa dlhšej tradície súfijskej trance hudby z tejto oblasti. Skupina “majstrov hudobníkov” z Joujouky si svoju výnimočnú hudbu určenú na liečenie odovzdáva z generácie na generáciu už po tisícročia. Charakterizuje ju hypnotické opakovanie a mikrotonálne posuny. Hudobníci hrajú na vysokofrekvenčnú ghaitu (nástroj podobný hoboju) a bubny zowak či bendir a farad z kozej kože. Hráči na ghaitu (býva ich osem) používajú kruhové (neprerušené) dýchanie pre vytvorenie súvislého nepreniknuteľného kvílivého zvuku a aby pridali dronové efekty, hlasné bubny (štyria hráči) hypnoticky opakujú meniace sa polyrytmy. Hlavný hráč a dvaja ďalší vytvárajú riff, ostatní reagujú na melódiu alebo ju ďalej rozvíjajú. Hudba sa zintenzívňuje až do crescenda. Občas sa používa aj lýra či trojstrunová guimbi. Spolu s masívnymi zborovými vokálmi vytvárajú nepredvídateľne sa meniaci vzorec, ktorý liečivo zasahuje do vedomia a prináša uzdravenie a transcendenciu. Ako napísal Harry Swords z The Guardian: “Majstri hudobníci z Joujouky dôrazne popierajú názor, že hudba založená na dronoch je upokojujúca. Ich zvuk je energický a frenetický.”
zdroj: joujouka.org
Pôvod rituálnej hudby z Joujouka je v mýte o Boujeloudovi - napoly mužovi a napoly koze, ktorý je regionálnou variáciou starovekého Pana. Príbeh hovorí o tom, ako muž uzavrel s Boujeloudom žijúcim v horskej jaskyni dohodu - on ho naučí vyrábať flauty a hrať na nich a na výmenu mu dedina dá jednu zo žien. Keď si však Boujeloud prišiel pre svoju nevestu, dali mu pomätenú ženu. Napriek tomu sa mu v dedine zapáčilo, stále sa do nej vracal a prinášal so sebou bohatú úrodu i plodnosť. Keď sa prestal vracať, obyvatelia dediny, aby si udržali prosperitu, usporadúvali každý rok oslavu na jeho počesť.
Dodnes v Joujouke každý rok zašijú chlapca do kozej kože, aby tancoval ako Boujeloud a hudobníci hrajú starodávnu hudbu, aby vrátili Boujelouda do jeho jaskyne a upokojili ho. Trance hudba z Joujouka je tak súčasne divadlom, tancom, koncertom a rituálom.
Beatnici v tranze
Spisovateľ a neskôr skladateľ a muzikológ Paul Bowles, objavil hermetickú, dedičnú kastu hudobníkov Joujouka koncom 40. rokov 20. storočia. Hudobníkom sa tu môže stať iba syn hudobníka. Členovia skupiny prijímajú priezvisko „Attar“, ktoré sa prekladá ako „výrobca parfumov“. V roku 1951 s vizuálnym umelcom Brionom Gysinom (ktorý o. i. vymyslel metódu strihu, aplikovanú neskôr W. S. Burroughsom) žili v marockom prístavnom meste Tangier a na festivale súfijskej hudby ho upozornil na hudobníkov z Joujouky. Gysin bol ich hudbou uchvátený, nazval ju psychickým narkotikom a vyhlásil, že ju chce počúvať každý deň svojho života. Keď potom v Tangiere stretol maliara Mohameda Hamriho, ktorého strýkovia patrili k hudobníkom z Joujouky, otvorili v meste reštauráciu The 1001 Nights a členovia Majstrov hudobníkov (ako ich vtedy pomenoval Hamri) v nej pravidelne vystupovali. Tu ich hudbu objavil aj spisovateľ William S. Burroughs, ktorý vyhlásil: “potrebujeme viac diabolskej hudby”, po ňom Ginsberg, Kerouac, Jean Genet, Tennessee Williams či Timothy Leary, ten svoj zážitok opísal v eseji Štyritisíc rokov stará rock'n'rollová kapela z knihy Poznámky z väzenia (toto číslo sa v skutočnosti vzťahuje na predchádzajúce súfijské tradície a nie na skupinu samotnú). A bol to Brion Gysin, kto predstavil trance hudbu a Majstrov hudobníkov z Joujouky Brianovi Jonesovi.
Brian Jones v kaviarni v Tangier, Maroko, 1967
Posledný album Briana Jonesa
Brian Jones prežíval v roku 1968 náročné obdobie, už bol prakticky - aj keď ešte nie oficiálne - vylúčený z Rolling Stones, kapely, ktorú založil, opakovane bol zatknutý kvôli drogám, riešil osobné problémy. Rozhodol sa opäť navštíviť Maroko. Hamri ho potom priviedol do Joujouky a dúfal, že z toho vzíde seriózny záujem. Brian Jones, ktorý pri prvom počutí povedal, že si nie je istý, či zvládne vydržať to neuveriteľné, neustále napätie, nahral 29. júla 1968 napokon takmer desať hodín materiálu, ktorý nazval „špeciálne vybranou reprezentáciou“ hudby hranej v dedine počas každoročného týždňového festivalu Rites of Pan (originálny názov sviatku je Aid el Kbir, Gysin ale spojil rituál, ktorý sa vykonával na ochranu zdravia dediny v nasledujúcom roku, so starorímskymi sviatkami plodnosti Luperkáliami a obradmi Pana, tak sa Pan dostal aj do názvu albumu). Brian Jones dvojstopové nahrávky po návrate do Londýna zostrihal a doplnil rôznymi efektami, ako stereofónne fázovanie či echo. Ženské spevy posunul do úzadia, pretože ako tvrdil: „nebolo to pre naše uši.“ Niekedy vzal dve aj tri piesne a navrstvil ich na seba. Manažér Majstrov hudby z Joujouka Frank Rynne v jednom rozhovore naznačil, že Jones mohol byť ovplyvnený Gysinovým prístupom k rozstrihávania textu pri práci so skladbami. „Preto si Brian zaslúži mať svoje meno na obale. Robil rozstrih hudby, aby znovu vytvoril to, čo tam cítil,“ povedal Rynne. Rob Chapman z Mojo v 90. rokoch napísal, že Jones sa do projektu pustil „so všetkou antropologickou horlivosťou Samuela Chartersa alebo Alana Lomaxa.“ Jones vybral na obal albumu maľbu od Mohameda Hamriho zobrazujúcu Majstrov hudobníkov z Joujouky s ním uprostred, pripravil všetky grafické návrhy spolu s dizajnérom a ilustrátorom Daveom Fieldom. Produkciu albumu dokončil niekoľko mesiacov pred svojou tragickou smrťou. Priekopnícky album vo svete world music Brian Jones Presents the Pipes of Pan at Joujouka bol napokon vydaný až 8. októbra 1971. A bol to prvý album, ktorý vydalo novozaložené vydavateľstvo Rolling Stones Records.
Album nielenže po prvýkrát predstavil širšiemu publiku pozoruhodnú trance hudbu z Joujouky, ale prilákal do dedinky ďalších hudobníkov, zahral si s nimi napríklad aj saxofonista Ornette Coleman, nahrávka sa stala súčasťou skladby Midnight Sunrise na albume Dancing In Your Head. Colemana priviedol do Joujouky Burroughs a keď David Cronenberg nakrúcal film podľa Burroughsovej novely Nahý obed, oslovil prirodzene Colemana, aby pre film napísal hudbu. Coleman sa spojil s Howardom Shoreom a skomponoval niekoľko skladieb, soundtrack kombinuje prvky raného Colemana a newyorského jazzového zvuku s hudbou Joujouka.
Majstrov hudobníkov z Joujouky nazval Mick Jagger „jednou z hudobne najinšpiratívnejších skupín na svete“, a skupina si ich neskôr prizvala k spolupráci. Na albume Steel Wheels počujeme v skladbe Continental Drift The Master Musicians of Jajouka pod vedením Bachira Attara. A tu sa dostávame k rodinnému konfliktu, ktorý vrhol tieň aj na reedíciu albumu v roku 1995 v produkcii Philipa Glassa.
zdroj: joujouka.org
Master Musicians of Joujouka vs. Master Musicians of Jajouka
Majstri hudobníci z Joujouky sú pokračovateľmi skupiny, ktorú počujeme na albume Briana Jonesa. Začiatkom 90. rokov sa skupina definitívne rozdelila. Skupina, ktorú založil Mohamed Hamri a viedol Ahmed Attar (počujeme ho ako 12 ročného učňa bubeníkov na albume Briana Jonesa), si ponechala názov Master Musicians of Joujouka. Konkurenčná skupina vedená Bachirom Attarom, ktorého otec stál na čele pôvodnej skupiny počas obdobia kedy ich nahral Brian Jones, prijala názov Master Musicians of Jajouka led by Bachir Attar a vďaka tomu, že Bachir Attar sa odlúčil od pôvodnej skupiny, žil v New Yorku a ovládal angličtinu, skupina sa dostala viac do popredia, dokonca bola ocenená aj Zlatou medailou Kennedyho centra za múzické umenie. Hudobníci z Joujouky ale Bachirovu hudbu označujú za populárnu hudbu. “Nie je to starodávna hudba z Joujouky,“ hovorí Ahmed El Attar z Master Musicians of Joujouka. „Ale nech si robí, čo chce. Každý, kto príde do Joujouky a vidí, čo robíme, vie, o čo ide.“
Reedícia albumu Brian Jones Presents the Pipes of Pan at Joujouka z roku 1995 vyvolala konflikt, pretože vyšla pod zmeneným názvom Brian Jones Presents the Pipes of Pan at Jajouka. Producenti na čele s Philipom Glassom na nej spolupracovali práve so skupinou Bachira Attara, zmena názvu skupiny na obale však znamenala zásah do práv pôvodnej skupiny, ktorá znie na nahrávke - Master Musicians of Joujouka. Na obale už nie je ani obraz Briana Jonesa a Majstrov hudobníkov z Joujouky, ale fotka Bachira Attara. V brožúre bola opravená aj esej o pôvodnej kapele, ktorú napísal Brion Gysin (ten už do úprav nemohol zasiahnuť, zomrel v roku 1986). Doplnené znovuvydanie, ktoré zbavilo Majstrov hudobníkov z Joujouky ich práv vyústilo do medzinárodných protestov organizovaných ich manažérom Frankom Rynnom a Joeom Ambroseom na koncertoch Bachira Attara, ako aj na koncertoch Philipa Glassa. Spustená bola aj medzinárodná kampaň požadujúca stiahnutie reedície z predaja, kým sa všetky záležitosti nevyriešia.
Skupina Master Musicians of Joujouka - najstaršia a najhlasnejšia akustická kapela na planéte - pokračuje vo vydávaní nahrávok pod značkou Sub Rosa Records. V roku 1995 vydali uznávaný album Joujouka Black Eyes, na ktorom je aj skladba venovaná Brianovi Jonesovi Brian Jones Joujouka Very Stoned. Okrem vlastných albumov ich počujeme napr. aj na nahrávkach Sufi: Moroccan Trance II, 10%: File under Burroughs (pocta ich podporovateľovi Williamovi S. Burroughsovi), hosťovali na albume The Great Escape Artist od Jane's Addiction, v roku 2017 mali oceňované živé vystúpenie v BBC Radio 4 , ktoré moderoval Jarvis Cocker z Pulp. V rokoch 2011 a 2023 vystupovali na festivale Glastonbury.
Skupina Master Musicians of Jajouka pod vedením Bachira Attara pokračuje v nahrávaní hudby pod vlastným vydavateľstvom Jajouka Records.
Najmenší festival na svete
Master Musicians of Joujouka stále pôsobia vo svojej rodnej dedine, kde sa každoročne koná festival Master Musicians of Joujouka. Festival organizuje Ír Frank Rynne, kedysi hudobník v Dubline, kde sa aj po prvýkrát stretol s členmi kapely Joujouka, teraz akademický historik žijúci v Paríži. Hovorí, že festival v Joujouke založil, aby dokázal, že toto sú naozaj dedinskí hudobníci nie profesionáli. Prvý ročník bol v roku 2008, na 40. výročie urobenia nahrávky Brianom Jonesom. Odvtedy bol festival zapísaný v Guinnessovej knihe rekordov ako najmenší hudobný festival na svete. Má prísne pravidlá čo sa týka počtu návštevníkov, nesmie ich byť viac ako 50 vrátane organizátorov, aby sa nenarušil život v dedine. Návštevníci žili v domoch hudobníkov (teraz už sú ubytovaní v malom penzióne), manželky hudobníkov zabezpečujú raňajky a samotní hudobníci pomáhajú variť a podávať obedy a večere priamo na pódiu. V Joujouke chápu, že ich dedičstvo je dôležité. Najbližšie sa bude festival konať v termíne 28., 29. a 30. mája 2027.
Trance a iné žánre
Pojem trance sa spája najmä s elektronickou tanečnou hudbou a jej viacerými subžánrami, ale mechanika trance hudby je prítomná už v starých bluesových piesňach, repetitívnych, hypnotických, často hraných v jednom akorde, s cyklickým riffom, ktoré navodzujú meditatívny alebo rituálny stav. Počujeme ich u Howlin' Wolfa a Sonnyho Boy Williamsona, aj Johna Lee Hookera. Pomenovanie trance blues - ako subžáner - dostal až neskôr a jeho najvýraznejším hráčom v súčastnosti je Otis Taylor, ktorý aj organizuje festival venovaný trance blues.
William S. Burroughs počul veľa spoločného s marockou trance hudbou v skladbách Led Zeppelin. Ako napísal po koncerte pre časopis Crawdaddy v roku 1975: “Show Led Zeppelin sa vo veľkej miere spolieha na hlasitosť, opakovanie a bicie. Má určitú podobnosť s trance hudbou z Maroka, ktorá má magický pôvod a účel – to znamená, že sa zaoberá vyvolávaním a ovládaním duchovných síl. V Maroku sú hudobníci aj kúzelníkmi. Hudba Gnaoua sa používa na vyháňanie zlých duchov. Hudba Joujouka predstavuje skutočné magické sily, ktoré ničia všetko falošné. Treba mať na pamäti, že pôvod všetkých umení – hudby, maľby a písania – je magický a evokatívny, a že mágia sa vždy používa na dosiahnutie určitého výsledku. Na koncerte Led Zeppelin sa zdá, že cieľom je vytvorenie energie v účinkujúcich aj v publiku. Aby takáto mágia uspela, musí čerpať zo zdrojov magickej energie, a to môže byť nebezpečné.“ Burroughs v rozhovore s Jimmym Pageom ocenil, že v publiku necítil žiadnu agresivitu. “Nechceme uvoľniť nič, s čím by sme si potom nevedeli poradiť,” potvrdil mu Page, ktorého záujem o etnickú hudbu naprieč svetom je v hudbe Led Zeppelin jasne počuteľný a táto mimoriadna rozmanitosť, kombinácie a ohýbanie rôznych vplyvov a žánrov definuje zvuk kapely. V rozhovore spomínal aj to, ako repetitívne gitarové riffy manipulujú s masovým nevedomím a energiou živého publika. V inom rozhovore povedal: “Som posadnutý – nielen že sa zaujímam, ale som posadnutý – ľudovou hudbou, pouličnou hudbou, paralelami medzi pouličnou hudbou danej krajiny a jej takzvanou klasickou a intelektuálnou hudbou, spôsobom, akým sa určité stupnice rozšírili po celom svete. Celá táto etnologická a hudobná interakcia ma fascinuje.”
A album Brian Jones Presents the Pipes of Pan at Joujouka stál niekde na začiatku bádania a prepájania starodávnej trance hudby s rockom, jazzom a napokon elektronickou tanečnou hudbou. Pripomína ale najmä to, že hudba z Joujouka je stále jednou z najoslobodzujúcich hudieb.