Stratili sa prózy a stratil sa človek, ktorý ich napísal.
(Pavel Vilikovský o Tomášovi Petřivom, Mosty, 1994)
Dnes si pripomíname nedožité 68. narodeniny básnika a prozaika Tomáša Petřivého. A súčasne si pripomíname aj to, že i keď sa hovorí o normalizácii a rokoch po nej ako o období menej krutom oproti napr. 50. rokom, množstvo zločinov proti ľudskosti svedčí o inom. A jedným z takýchto výkričníkov je aj osud Tomáša Petřivého, ktorý vo svojom texte zhrnula sociologička Oľga Gyárfášová.
Tomáš Petřivý (1955-1986) básnik, rebel, disident ... jeho život bol krátky a intenzívny. Preletel pozemskou pominuteľnosťou ako žiariaca kométa...
Nasledujúci text sumarizuje kľúčové križovatky jeho života. Po maturite na gymnáziu Metodova v Bratislave, kde bol častým prispievateľom do školského časopisu, ho v roku 1976 prijali na prestížnu pražskú FAMU – Filmovú akadémiu múzických umení, študoval dramaturgiu a scenáristiku. Pri jeho názoroch na vtedajší režim a jeho priam živelnej túžbe po slobode a nezávislosti to bola len otázka času, kedy sa spojí s pražskými disidentskými kruhmi. Takým iniciačným miestom (nielen v jeho prípade) bol legendárny byt rodiny Němcových v Ječnej ulici, kde sa pravidelne stretával pražský underground i politický disent. A zlomovým bodom bolo podpísanie Charty 77. Podpis pod zásadné protirežimové vyhlásenie a kontakty s pražskými opozičnými kruhmi znamenali prenasledovanie štátnou bezpečnosťou a rýchle vylúčenie zo štúdia. Tomášovi sa ešte podarilo nadviazať kontakty s poľskou opozíciou a pripravil pôdu pre prvé historické stretnutie poľského a československého disentu v júli 1978 v Krkonošiach. Druhé stretnutie už eštébé prekazila a viacerých účastníkov zadržala.
Slučka sa postupne uťahovala. Keďže Tomáš bol vyhodený z vysokej školy, dostal mimoriadny povolávací rozkaz a na jar 1979 musel nastúpiť na povinnú vojenskú službu, kde sa pokúsil o samovraždu. Tento čin bol kvalifikovaný ako trestný čin úmyselného vyhýbania sa vojenskej službe sebapoškodením a vojenský súd v Sabinove ho odsúdil na desať mesiacov nepodmienečne. Po prepustení bol znovu postavený pred civilný súd za údajný útok na verejného činiteľ cestou na druhé stretnutie československých a poľských disidentov a odsúdený na dva roky nepodmienečne. Po odsedení si tohto trestu bol ešte aktívnejší v disidentskom hnutí a eštebáci v Bratislave i Prahe ho mali neustále „na muške“ – absolvoval mnohé výsluchy, polícia ho často otvorene i skryte sledovala a používala aj rôzne iné formy zastrašovania. V roku 1984 bol opätovne odsúdený na štyri mesiace za „výtržnosti na verejnosti“.
Stal sa štvancom a aj keď jeho záhadami opradenú smrť nemusel nikto zaviniť priamo, nepriamym vinníkom bol jednoznačne vtedajší režim, ktorý svojich oponentov vytláčal na okraj spoločnosti a v konečnom dôsledku až za okraj ich života. Zomrel za nevyjasnených okolností v máji 1986 vo veku 30 rokov. Ako v knihe vydanej z jeho pozostalosti a spomienok priateľov Hra o všetko (F.R.& G., 2005) napísal Martin Klein: „Vo chvíli, keď ho eštebáci uštvali na smrť, spáchal samovraždu....“
Treba povedať, že z jeho literárnej pozostalosti sa zachovalo len málo. Rozpísané veci, školské práce, fragmenty, zopár listov, básne, množstvo poznámok a chaotických zápiskov. Jedinou ucelenou zachovanou poviedkou je Hra o Judáša. Všetko, čo bolo v Tomášovom byte zadržali eštébaci, jeho veci však boli rozťahané v rôznych bytoch a miestach pobytu po celej republike. Veľká vďaka patrí jeho priateľovi, básnikovi a vydavateľovi Olegovi Pastierovi, ktorý zostavil a vydal dve knižky s Tomášovi textami a spomienkami priateľov Hra o Judáša (1993) a Hra o všetko (2005). Petřivého účasť na disidentskom hnutí ocenila in memoriam Česká republika Cenou Václava Bendu pre osobnosti, ktoré zohrali významnú úlohu pri snahách o obnovu demokracie v rokoch neslobody (v roku 2015) a Poľsko najvyšším štátnym vyznamenaním Dôstojnícky kríž Radu za zásluhy Poľskej republiky (2016).
Oľga Gyárfášová
2.
V Pašiových hrách som hrával Judáša. Bolo to vari prirodzené; ani keď som bol mladší mi môj vzhľad nedával nádej na inú úlohu. A ja som chcel hrať v Pašiových hrách! Miloval som Pašiové hry, tak ako iní milujú svoje deti: vyvedú ich na lúky, porozprávajú o kvetoch a stromoch, učia ich poznávať vtákov po speve; trpezlivo vysvetľujú a zrazu sa dieťa na niečo spýta, vy stíchnete, mihne sa záblesk čohosi prastarého a vy užasnete, s láskou sa zmieša čosi smutné, stratené, zabudnuté...
Pašie! Boli to najkrajšie tri dni v roku. V prvý deň, keď sme sem dorazili, zhodili sme vrecia a debny do šopy, zvieratá zavreli do stajne a s hlbokým vydýchnutím zrolovali všetky tie naše laná a uložili tyče a obidve veže zbité z dosák, podpery a širokú sieť – ktorú sme však používali iba pri nácviku nového čísla, nikdy nie počas samotného predstavenia – to bola naša profesionálna česť – a potom sme sa umyli a obliekli do čistého, zúčastnili sa večerných bohoslužieb a držali pôst. Na druhý deň sme ponavštevovali známych a odovzdali pozdravy, ktoré sme prinášali aj z tých najodľahlejších kútov. Popoludní sme sa stretli s ostatnými a radili sme sa nad tohoročnými Pašiami. Neveľmi sa tie Pašie rokmi menili – a v tom bola ich sila, ale stávalo sa, že niekto umrel, či sa odsťahoval, alebo dievča sa vydalo a nemohlo už hrávať – a tak bolo treba porozprávať sa s nováčikmi. Stávalo sa, že ktosi nebol spokojný, chcel inú úlohu a toho bolo treba prísne napomenúť a zotrvať s ním v modlitbe, aby sa očistil od previnenia pýchou.
Môj brat hrával Piláta. Pri úcte, ktorú mu preukazovali, mohol hrať vari ktorúkoľvek úlohu a nebolo mnoho takých – ale on sa vždy len zasmial a nahlas zvolal:
„Pontský Pilát! – to je predsa moja úloha!“
A bolo to tak, už roky hrával Piláta a všetci prikývli a on si rozjarene obliekol ťažkú vlnenú tógu a na hlavu nasadil vavrínový veniec miestodržiteľa. Mnohí si neskôr mysleli, že to bolo pod jeho vplyvom, ale nebola to pravda. Brat s obľubou hrával Piláta ešte skôr, než k nám prenikol čo len jediný chýr o ňom. Ale bol to môj brat, kto ho vyhľadal a neskôr aj priviedol k nám. Bol to môj brat, kto sa preň nadchol a kto ho obdivoval, len čo v ktorejsi krčme, ďaleko odtiaľto, započul prvé nesúvislé, zmätené a s nenávisťou vyslovované – správy o ňom. Pamätám sa na to veľmi dobre. Brat bol ako vo vytržení, striehol na každú príležitosť dozvedieť sa viac; každá zveličená fáma mu bola dosť dobrá. Potulní kramári a kadejakí študentíci pochybnej povesti dostali dobre zaplatené, len čo spomenuli jeho meno. Každého sa vypytoval, či nevie o ceste k nemu alebo o tom, kde práve pobýva. Neraz sa stalo, že – uprostred noci či počas práce – utrúsil poznámku a niekedy i vzrušene vykríkol: stretneme sa s ním! teš sa! – a ja som neveľmi mal k tomu čo povedať, ale s ohľadom na brata som sa zavše opýtal, kedy že máme očakávať hosťa a brat sa obyčajne zachmúril: tomu ty beztak nemôžeš rozumieť! – ale stávalo sa i to, že prišiel a láskavo – áno, vedel byť i láskavý – ma chytil okolo pliec a opakoval: už čoskoro, už čoskoro!
Vy poznáte jeho reči a tak viete, o čom to prednášal na námestiach a prečo ho ľudia tak počúvali. Rozumiete i tomu, čím tak zaujal môjho brata a prečo sa túžil s ním stretnúť. Ale ja som to nepotreboval. Prirodzene, veľa som o tom počul, ako v tých rokoch asi každý (ľudia sa mu vyhýbali – i on od nich bočil – a predsa jeho meno bolo počuť všade: tu vyslovené s hrôzou, tam s tvárou stiahnutou odporom; ľudia pri zmienke o ňom nadávali a prežehnávali sa, ďalší sa len nemo a trpko usmievali, iní sa rýchlo pokrižovali, ako keď sa spomenie meno antikristovo...), ale v skutočnosti som o ňom vedel len veľmi málo.
Iba o Judášovi viem všetko.
(Tomáš Petřivý: Hra o Judáša, F. R. & G., 1993)
...o knihe:
Moc k nemu prichádza v tej najzákernejšej a najzlomyseľnejšej podobe, odhaľuje mu jeho slabosť. Ničí to, čo mu je najdrahšie – premieňa jeho čitateľov na okamih fiktívnej ničoty, ako to strohým jazykom a mrazivo presne vystihuje aj obal knihy: „Próza Hra o Judáša je fragmentom z jeho pozostalosti, ktorá je dnes z väčšej časti nedostupná a ,odpočíva´ kdesi v archívoch ŠtB...“
Moc ničí dielo, aby zahynul ten, kto ho má vnímať – veď aký by to bol obraz sveta bez tých, čo čítajú a počúvajú hudbu. Preto ak hynie básnik, hynie svet. Tomáš zomrel, pretože ho uštvali (správa o jeho smrti je dodnes neurčitá): musel zomrieť, pretože dokázal žiť a konať iba čestne. Písať dokázal iba tak, ako žil.
V próze Hra o Judáša Tomáš Petřivý dokazuje, že jeho talent bo pozoruhodný a že ho prepracúval dlhým hľadaním, že od prvých poetických polôh, ktoré ho vábili v mladosti, sa usiloval pretransformovať osobitosť svojho výrazu až k základným modelom filozofických výpovedí. Na postave „toho, čo hral Judáša“ (v Pašiových hrách), rozohráva príbeh taký blízky životu – príbeh ne-zradenia a mlčania. Vo všetkých polohách ľudského bytia je ja tá, ktorá nevedie k zrade, i keď sa zdá, že nezradiť nemá už nijaký zmysel. Ako sa však dá trebárs čo i len hrať (na) to, čo sa zrádza. V Pašiových hrách bijú Judáša, keď sa – akoby omámený – vytacká z chrámu, kde práve predal svojho Majstra...
Kontrast Judáša a Krista prekladá Tomáš Petřivý nietzsheovskými motívmi o nevyhnutnosti oboch, v rámci príbehu i hry: „...keď Judáš kráča k svojmu stromu, ľudia sa sklonia, kvília a padajú na kolená, a keď – bijúc sa do pŕs, posypaní hlinou a popolom – snímajú umučené telo Spasiteľovo, iní ticho a opatrne zvesia nešťastné telo obesencovo.“
Zaniká ten, čo falošne zvestuje svoju vieru, ten, čo si v duchu slávnej Nietzscheovej metafory odnáša mŕtve telo (povrazolezca) namiesto skutočného človeka.
Hra o Judáša je jedno z malých zrniečok nádeje, ktoré nám vďaka Tomášovým priateľom zostalo z jeho tvorby – chceme dúfať, že sa ich časom podarí z minulosti vydolovať viac. Napriek všetkým podobám, ktoré nám o ňom kto kedy chcel vnútiť, zostáva iba jedna možnosť – že sa nestratí v našich srdciach obraz Tomáša Petřivého básnika.
(Oliver Bakoš, Slovenské pohľady, 1996)