Jana Cigániková/Foto/Zdroj: Juraj Starovecký/Anasoft litera
V tohtoročnej desiatke ceny Anasoft litera sú dva silné debuty. Jedným z nich je kniha Jany Cigánikovej, spisovateľky z Cinobane, ktorá vyštudovala slovenčinu. O jej probléme s porozumením čítaného textu až doteraz, vedelo len päť ľudí. Kniha Bernardína a iné ženy rozšírila paletu súčasnej slovenskej literatúry o novú poetiku. Cigániková píše tak, ako vidíte na ilustrácii na obálke: v kontúrach, náznakoch, s bielymi miestami, bez chronologicko-príčinnej narácie, v obrazoch, ale pritom so všetkým podstatným. Prečo by sme mali čítať texty len od začiatku do konca a nedovoliť im vtiahnuť nás opätovným čítaním? Cigániková píše pre nás všetkých, ktorí sa radi v textoch vraciame, aby sme precítili radosť, keď nám zrazu všetko zapadne.
>Toto je minimálne štvrtý rozhovor, ktorý si v súvislosti s debutom Bernardína a iné ženy poskytla. Neunavujú ťa opakujúce sa otázky?
Mám pocit, že nie každé médium sa dostane ku každému čitateľovi, takže sa s tým viem celkom dobre zmieriť. A okrem toho, záleží, ako sa zobudím. Trochu mám taký duálny svet: raz som melancholická, inokedy veselá. Podľa toho aj tie isté otázky raz beriem veľmi vážne a inokedy s väčšou ľahkosťou. Myslím si, že je to v poriadku, každý z nás to zrejme tak máme. Aj odpovede sa môžu líšiť, a to mi príde úplne prirodzené.
> Čo je tá otázka, ktorú dostávaš najčastejšie?
Asi tá, či je moja kniha len pre ženy. Stále hovorím, že nie je, a úprimne, aj si to myslím. Napríklad môj manžel má prežívanie, ktoré by sme v žiadnom prípade nenazývali ženským, a predsa niektoré veci v texte veľmi silno cítil. Dokonca existujú pasáže, ktoré interpretoval inak, než som zamýšľala, videl v nich ešte niečo viac, než som textu ja sama dala. To ma mimoriadne potešilo. Ak ale po knihe siaha viac žien, je to pre mňa v poriadku. Aj ja sama som žena, a tiež mám literatúru, ktorá ma zaujíma viac, tak je to prirodzené. Povedala by som to asi takto: som rada, keď po knihe siahne akákoľvek ľudská bytosť.
> Kniha má, nazvime to, duchovný rozmer – pracuješ s citátmi zo Starého zákona, pričom niektoré sú veľmi tvrdé. Ako by si sama nazvala to, čo s nimi v kontexte knihy robíš? Je to kritika alebo skôr – a to slovo mi napadlo pri čítaní – polemika?
Polemika, to je výborné slovo, ďakujem ti zaň. Nikdy som sa nad tým nezamýšľala takto explicitne, ale sedí to dokonale, použila by som ho. Chcela som, aby bol v knihe kresťanský rozmer, bolo to pre mňa veľmi dôležité. Neskôr som sa zamýšľala nad tým, čo sa zmenilo, na akých nohách dnes stojíme. Samozrejme, keďže som žena, v textoch cítiť ženské prežívanie. A keď sa pozrieš na Starý zákon, pozícia ženy tam bola opomínaná: mala rodiť, byť nápomocná mužovi, obsluhovať jeho hostí, do chrámu nemohla vstúpiť, mohla sa doma modliť. Niektoré citáty sú tvrdé. Ale nájdu sa tam aj také, ktoré sú oveľa mäkšie, než sa na prvý pohľad zdajú – napríklad „ty buď matkou nespočetných tisícov". Tá trpkosť, ktorá sa v knihe objavuje, pramení z pocitu, že keď sa pozrieš o dvetisíc rokov späť, nie sme vlastne ďaleko. Nemyslím technologicky, myslím ľudsky. Postavenie rôznych menšín, rôznych skupín, je stále rovnako ťažké. Akoby sme sa krútili stále v tom istom kruhu.
> Forma knihy je pozoruhodná, kompozičná štruktúra, ilustrácie Júlie Stierankovej, potreba vracať v texte. Pre mňa to malo čosi z práce s kontúrami, vidíš len obrysy a práve tušením sa to stane celistvým. Bolo to zámerné?
Zámerné to v plnom zmysle slova nebolo. A súvisí to možno aj s niečím, čo o sebe viem len ja a zopár veľmi blízkych ľudí, zrejme to netuší ani moja mama. Mám problém porozumieť čítanému textu. Mám asi nejakú formu niečoho, neviem to presne pomenovať, nikdy som si to nedala diagnostikovať. Ako dieťa som nerozumela jednoduchým rozprávkam, musela som sa k nim vracať. Doteraz čítam nahlas, aby som text počula, aby som mu rozumela. Kým mu nerozumiem, nepokračujem ďalej. Môj manžel prečíta štyri strany za čas, čo ja prečítam pol. Ja viem, znie to smiešne, veď som vlastne učiteľka slovenčiny, žena, ktorá číta neustále. Je to absurdné. Ale práve preto si myslím, že ani ľudia, ktorí s textom zápolíme, sa nemusia cítiť vylúčení. Čítanie nie je súťaž.
A môj text, to naozaj nebol zámer. Nepísala som knihu, ktorú by som sama nevedela celú pochopiť. Píšem tak, ako mi to prichádza. Jednoducho nemám rada texty, pri ktorých sa nemusím zastaviť, ku ktorým sa nemusím vrátiť. Také mi nezostávajú v hlave. A viem, že chcem čítať a písať veci, ktoré mi niečo do života prinesú, niečo zmenia. V mojom svete sa stáva, že mi prichádzajú do rúk knihy práve vtedy, keď ich potrebujem. A aj píšem tak, ako to potrebujem.
Jana Cigániková/Foto/Zdroj: Juraj Starovecký/Anasoft litera
> Keď hovoríš, že čítaš a píšeš nahlas, je v tom spojitosť s tým, ako vznikajú tvoje texty? Vnímaš písanie tiež auditívne?
Možno. Ale skôr by som povedala, že vidím v obrazoch. Od malička si predstavujem situácie v rôznych paralelách, čo by sa stalo, keby som v tom momente odbočila inam, keby sa niečo udialo inak. Predstavujem si, kam by ma zmena rozhodnutia zaviedla a čo by som robila, ako by vyzeralo okolie a ľudia. Či by niekto hovoril alebo ako dlho by asi mlčal. V texte sa nechávam unášať rôznymi cestami a nakoniec si vyberiem tú, ktorá mi je najbližšia. Preto aj kompozícia v tej poslednej poviedke vznikla tak, ako vznikla, nechala som sa niesť tým, čo mi text sám ponúkal, a zároveň tým, čo mohla moja osobná skúsenosť ponúknuť textu.
> Ako teda vôbec vzniká tvoj text? Máš nejakú metódu?
Nikdy neplánujem. Vôbec, nič. Príde jedna veta, ktorú potrebujem napísať. Potom sa k nej priradí druhá, tretia a niečo sa začne kryštalizovať. Niekedy mi príde veta, ktorá znie ako záverečná, a ja ešte vôbec neviem, o čom celý text bude. Celý príbeh si musím nájsť smerom k tej vete. Stalo sa mi to raz-dvakrát, mala som uzatváraciu vetu ako prvú a netušila som, čo k nej povedie. Vo zvyšku, píšem a prerábam. Desiatky, niekedy stovkykrát. Zostávam pri tom, stále to tak robím. Kým sama necítim, že to sedí, nepustím to. Potom si doprajem čas, aby som od textu získala odstup. Toto, zdá sa, je pre moje písanie kľúčové. Ak to neurobím, text písaný chvatom zväčša za veľa nestojí.
> Na knihe si spolupracovala s dvoma redaktorkami a nakoniec, samozrejme s pani Cvikovou z vydavateľstva ASPEKT. Prvé úpravy s kamarátkou, potom s Martou Součkovou. Ako vyzerala tá spolupráca?
Najskôr som spolupracovala s kamarátkou Lenkou Kubriczkou, chcela som poznať jej názor ešte predtým, ako by som sa obracala na vydavateľstvá. Vedela som, že mi vie úprimne povedať, ktoré texty vyhodiť a ktoré ponechať. Urobila poriadne čistky, niektoré texty sme vyradili úplne, na iných sme pracovali, aby boli pripravené pre vydavateľa. Zhruba polovica knihy prešla cez jej ruky ešte predtým, ako som poslala rukopis do vydavateľstva. Aspekt prejavil záujem, ale povedali mi, že textov je málo, na knihu ich potrebujem viac. Tak som sa pustila do písania ďalších. A potom prišla Marta Součková, prostredníctvom ročného mentoringového programu, ktorý som získala v súťaži Literárny Zvolen. Texty videla a povedala, že sú celkom dobre spracované. Keď nejaký text vyhodnotila ako ťažko čitateľný, povedala mi to priamo, a ja som si sadla a prerábala. Niekedy som dopísala aj niekoľko nových strán, aby som vysvetlila to, čo chýbalo.
Marta má priame a úprimné oko. A to mi v spolupráci veľmi vyhovuje, rovnako ako v živote. Hneď na začiatku sa ma spýtala, čo od nej vlastne potrebujem. Povedala som, že úprimnosť a priamosť. A ona odpovedala: „To vám môžem dať.“ Vtedy sme si ešte vykali. Neskôr sa vyvinulo niečo, čo by som nazvala textové priateľstvo. Keď som povedala, že nejaké miesto chcem nechať tak, lebo to tak cítim, vedela to rešpektovať. A keď povedala, že treba prerobiť, dopovedať, prerábala som. Bola to veľmi rešpektujúca spolupráca, na oboch stranách.
Jana Cigániková na litera feste na BRaK-u/Foto/Zdroj: Juraj Starovecký/Anasoft litera
> V súčasnej osobnej, až intímnej literatúre, sa často narába s pojmom autofikcia. Mám dojem, že tento termín nie je chápaný úplne správne, inšpirácia z vlastného života automaticky neznamená, že ide o autofikciu. Aký máš na to názor?
Myslím si, že každý autor píše zo skúseností, z toho, čo videl, zažil, počul. V knihe sú momenty z môjho detstva, to je logické, pretože objektívne zachytiť cudzie detstvo je veľmi náročné, ak ho nemáš napočúvané z tisíc strán. A aj vtedy je to len prerozprávané, nie prežité. Tam, kde som nemohla realisticky siahnuť po niečom cudzom, siahla som po vlastnom. Okolnosti som potom prispôsobila príbehu, nie naopak. Sú tam aj príbehy priateľov, blízkych ľudí, veci, ktoré zasiahli ich životy, a tým pádom zasiahli aj môj. Telefónny rozhovor s kamarátkou niekedy nie je len rozhovorom. Je dosť dôležitý na to, aby sa dostal do textu.
> Kolorit príbehov v knihe je skôr z vidieckeho prostredia, jeho súčasťou je príroda, často animálna, tak, ako sme na dedine zvyknutí, pragmatická, surová. Zvieratá ako živé bytosti a zároveň ako mäso. Človek ako živá bytosť a telo. Ženské telo so všetkým, čo k nemu patrí, menštruácia, biologický údel. Ten je najviac zobrazený práve v postave Bernardíny, ale nie ako archetypu ženy zo začiatku 20. storočia…
Teta Berta bola reálna osoba. Mala 12 detí, z ktorých 3 zomreli. Bola inšpiratívna tým, ako žila a ako to zvládala. Bola iná, než akú starú ženu som dovtedy poznala, neviem to inak definovať, len že bola iná. Bola to moja teta – otcova sestra, takže vzťah medzi nami bol voľnejší a komunikácia akoby otvorenejšia. Keď som bola s ňou, mala som inú pozíciu, nebola som jej vnučka, a to niečo menilo.
> Tvoje ženské postavy majú údel, skrátka, väčšinou sa starajú, o niečo, o niekoho. Na nich nezostáva, samozrejme, čas. Ak majú rady knihy, čítajú, alebo tam často spomínaš, že keby mohli a mali čas, šli by si čítať, alebo by šli do divadla. Čo pre teba literatúra a umenie vôbec, znamená?
Ako čitateľka, nedokážem byť bez kníh, aj napriek tomu, že mi to ide ťažko. Keď otvorím kabelku, mám v nej vždy jednu, dve, niekedy štyri. Čítam vo vlaku, čítam v aute, čítam kdekoľvek, kde som sama aspoň na chvíľu. Lenže keďže čítam nahlas, potrebujem na to samotu, a keďže som mama malých detí, toho času mám oveľa menej. Ale ten zvyk stále funguje. Niekedy večer sedíme s manželom na gauči a nahlas si spoločne čítame. Alebo mi číta básne, ktoré sám píše. Často si čítame z rozpracovaných textov. Stále sa to točí okolo čítania.
Aj pre deti to považujem za rovnako dôležité. Berieme ich do galérií, do divadla. Náš malý si ľahne na podlahu v galérii a pozerá sa na obrazy zdola — z úplne inej perspektívy. Neviem, či tomu „rozumie" v nejakom formálnom zmysle, ale robí to. A pre mňa je dôležité, aby vedeli, kde a ako hľadať literatúru, výtvarné umenie, keď budú väčší a budú sa chcieť tomu venovať, alebo sa len chcieť potešiť. Život bez kultúry si jednoducho odmietam predstaviť.
Jana Cigániková v rozhovore s Nicol Hochholczerovou/Foto/Zdroj: Juraj Starovecký/Anasoft litera
Ich rozhovor si môžete pozrieť a vypočuť tu:
> Jedna z tém, ktoré v knihe silno vnímam, je komunikácia, teda jej absencia. Tie biele miesta v kresbách Júlie Stierankovej vizuálne korešpendujú s tým tichom medzi riadkami. Myslíš si, že keby sme sa menej báli hovoriť, boli by aj osudy tých žien, a vôbec, aj naše, iné?
Pamätám si momenty z detstva, kedy som nevedela, že môžem niečo povedať. Nešlo o žiadny zákaz. Len som netušila, že to smiem? Nevedela som sa vyjadriť, hoci som niečo prežívala. Mala som akoby hmlu pred očami. A myslím si, že to nie je len moje, týka sa to aj detí dnes. Nemusia bezpodmienečne vedieť, že niečo môžu povedať, že sa to smie, že to môžu povedať aj narovinu. Preto sa s manželom snažíme niečo robiť inak aj u nás doma. Hovorím synovi, že mi môže povedať nie. A prosím ho o to, pretože samotné „nie" je strohé, aby mi vysvetlil prečo. Nie je to len odpoveď, je to začiatok rozhovoru.
Komunikácia dáva slobodu. To pre mňa bolo odhalenie, ktoré som pochopila až oveľa neskôr. A tú slobodu som chcela, aby niesla aj kniha. Nie ako posolstvo, skôr ako pocit. Aby to, čo je v nej, bolo uveriteľné. Nie moja pravda ani nejaká všeobecná pravda, ale niečo, čo sa niekomu naozaj mohlo stať.
> Keď hovoríš o tom, že textu máme uveriť, to je tá hodnovernosť, jedno z kritérií, ktoré pri posudzovaní umeleckého textu hľadám aj ja. Je to pre teba pri písaní kľúčové?
Áno. A forma s tým súvisí neoddeliteľne. Ak forma nekorešponduje s obsahom, text nefunguje, niekedy celkom jemne, ale škrípe. A ja to cítim. Preto prerábam toľkokrát, koľkokrát cítim, že to text potrebuje.
A spýtam sa aj ja teba, ak môžem, ktorá poviedka oslovila teba?
> Zarezonovala mi tá posledná, tá o otcovi. Jednak bola iná kompozične a jednak mala silné mužské postavy, ktoré vyrovnali ten ženský aspekt a vlastne dokázali, že kniha nie je feministická, angažovaná, ale že je o človeku a jeho živote. Cítila som v nej aj čosi osobnejšie. Hodnovernosť tam bola pre mňa najsilnejšia, aj s tou vrstvou vzťahu s bratom, aj s tým prelínaním sujetu. Ale pre mňa asi najlepší text z celej knihy je poviedka, približne v strede, inka, pinka, ten opis starnutia v kontraste mladého tela ako pozoruje staré telo, v kontraste jazyka... Myslím, že Tamara Janecová to vo svojej recenzii presne pomenovala ako spôsob prenášania pozornosti od fyziologického detailu cez paralogické úvahy... a keď sme už pri asociácii či konotácii, polievka je všade, takmer ako symbol.
(smiech) Môj otec žije takmer výlučne na polievkach. Tvorí základ stravy u nás doma, odkedy si pamätám. Takže to prišlo celkom prirodzene. Ale vrátim sa k tomu, čo si povedala, som veľmi rada, že práve posledná ťa zasiahla. Je na tom niečo zaujímavé: pôvodne som s ňou pracovala ako so samostatnou novelou. Mala byť niečím iným, väčším, stáť sama za seba. Ale nakoniec vidíš, skončila s Bernardínou. A dnes si neviem predstaviť, že by v knihe nebola. Je aj tou, do ktorej som, zdá sa mi, vložila najviac z vlastnej skúsenosti.
Stará pozerala, ako sa mladá usmieva, ako sedí na jej kolenách a chvíľku asi mohla byť šťastná. Ich hru zopakovala niekoľkokrát.Varila myšička kašičku v maľovanom hrníčku, tomu dala, tomu dala, stará sa zase schuti zasmiala, tomu dala, tomu dala. Ale tomuto nemala čo dať, tak mu odkykala hlavičku. Mladá vydesene pozerala na palec, pavúčik to videl, leze, leze po železe, táto hra ju desila, nájde dierku, do nej vleze, pavúky jej vliezli pod pazuchy a šteklili ju, hra sa opakovala a ona zisťovala, že na tele má množstvo záhybov a dier.Radšej inka, pinka, povedala potichu, keď jej pavúk vliezol pod sukňu. Stará sa opäť rozosmiala.Takto som sa hrávala s mojou mamičkou, hovorila. Po hre sa obe v tichosti motali po dome a záhrade, mladá rozmýšľala nad muchami, pavúkmi a svinkami, potom si sadli k večeri.Umyješ mi chrbát, povedala stará.Videla ju nahú, bola odporná, žena, akou nikdy nechcela byť, kruhy pod prsami aj na stehnách, mala to všetko zakrúžkované, aby tam niekto trafil, ale nikto sa už o nič nepokúšal.Kto by chcel také telo, pomyslela si. Stará sa nehanbila, časom človek asi stráca súdnosť a ešte sa tým chváli. Umyla jej chrbát a potom si vydrhla ruky. Nechcela uveriť, že v takom tele skončí a že aj ju bude niekto umývať. Mrazy ešte neudreli, mladá kreslila do piesku, všetko, čo videla na vlastné oči. Prsia, vagínu a tie škvrny si chcela vykresliť z hlavy a zabudnúť, že toto bude ona.Jana Cigániková: Bernardína a iné ženy (s. 78)
> Vidieť ťa na každej literárnej besede Anasoftky, pamätám sa, keď som ti vravela, že vau, chodíš na všetkých nominovaných autorov a autorky, že je to skvelé, a ty si mi na to povedala, že si chodila stále, len sme si ťa nevšimli… Prečo podľa teba stojí za to chodiť na literárne besedy? Mnohí čitatelia to nepovažujú za nevyhnutnosť.
Otvoria ti kontext, a to sa nedá podceniť. Keď napríklad Marek Vadas na besede povedal, aké je politické pozadie jeho knihy, aký vzťah mal on sám k tej krajine a k tým miestam, hneď som ju čítala inak. S iným záujmom, s hlbším porozumením.
Ale je tam aj niečo iné. Keď idem na besedu, je to pre mňa trochu ako sedieť päť metrov od Toma Cruisa na premiére Mission Impossible (smiech). Tých autorov, ktorých čítam, beriem trochu ako hviezdy, v dobrom zmysle. A zrazu ich vidím, počujem, môžem sa im prihovoriť, môžem im podať ruku. O niektorých som vedela len to, čo som si prečítala, nevedela som ani, ako vyzerajú. A potom zrazu stoja predo mnou. Pre mňa to naozaj veľa znamená.
> Tak na záver, už máš nejakú prvú alebo záverečnú vetu, ktorá bude v novom texte?
Mám. A nič viac o nej neprezradím, lebo sama ešte neviem, kam ma zavedie (smiech). Ale čo viem, na besede Nicol Hochholczerovej o jej druhej knihe Tam, Peter Darovec povedal, že práve až druhá kniha potvrdí, či to nebola náhoda. A ja som v tom okamihu cítila presne ten tlak, ktorý som potrebovala pocítiť (smiech). Keď sa Bernardína páčila, bola som šťastná. A zároveň som vedela, že to neznamená, že ďalšia kniha sa bude páčiť rovnako, viac alebo menej. A zároveň ma extrémne teší, že si táto kniha našla svojich čitateľov. Keď mi kamarátka pošle fotku, na ktorej niekomu z ruksaku vytŕča Bernardína, mám radosť. Tí ľudia si ju nosia so sebou. A zároveň si hovorím: nesmiem ich sklamať. To je asi ten najúprimnejší popis toho, kde teraz som.
Foto/Zdroj: Juraj Starovecký/Anasoft litera
O autorkeJana Cigániková sa narodila v Cinobani. Absolvovala štúdium slovenského a nemeckého jazyka na Fakulte humanitných vied UMB V Banskej Bystrici. Momentálne sa venuje rodine a administratíve. Hoci si o sebe myslí, že je skôr auditívny typ, často samu seba pristihne pri tom, že radšej číta. Píše dlho, už ani nevie, koľko rokov by to mohlo byť. Má pochopenie pre nedochvíľnych ľudí, pretože sama chce byť pochopená. Kniha Bernardína a iné ženy vyšla vo vydavateľstve ASPEKT, ale ona tomu stále nemôže uveriť, lebo sa jej často a veľa sníva. Neverila ani vlastným ušiam, keď porota Anasoftu vyslovila jej meno a v danom okamihu si ho v hlave zamenila za iné. Nepovie však za aké. Má rada paradajky, rozumie však a rešpektuje, že môžu existovať ľudia, ktorí to majú inak.Bernardína a iné ženyVyzretý knižný debut Jany Cigánikovej sa vyznačuje osobitým autorským gestom, ktoré neľútostne, a predsa magicky načiera až na dno zdanlivo všedných príbehov o ženách, o rôznych podobách materstva, o rodinách, mladosti a starobe či o medzigeneračných vzťahoch.„Príkrosť vyobrazenia sa tu spája s imaginatívnosťou, realistickosť s ireálnom. Detabuizované uvažovanie a prežívanie postáv nás nepriamo vystavuje skúške sebareflexie. Prijať akýkoľvek štandardizovaný koncept normálnosti znamená neprejaviť si otvorene to, na čo v skrytosti človek myslí, no neraz sa to hanbí priznať i sám pred sebou. Autorkino písanie je v tomto oslobodené, no jej postavy nie, pretože ich pocity a myšlienky ostávajú pred druhými utajené...“ Lenka Šafranová, literárna kritička„Cez zážitky postáv, ktoré sú také osobné, až máme pri čítaní pocit, že by sa patrilo odvrátiť zrak, sa autorka dotýka spoločnej ženskej skúsenosti. Jej metafora tne do živého a zažiera sa pod kožu.“ Nicol Hochholczerová, spisovateľkaCopyright © Jana Cigániková 2025Redakcia: Marta Součková, ASPEKTDesign © Jana Sapáková 2025Ilustrácie © Júlia Stieranková 2025Vydal ASPEKT v roku 2024Kniha je nominovaná na cenu Anasoft litera
_