„Dnes málo ľudí využíva umenie ako liek a ja som ho divákovi chcela poskytnúť”

 

Choreografka a tanečníčka Katarína Zagorski prešla vo svojej tanečnej tvorbe viacerými prostrediami. Vo svojich performanciách sa odráža od seba samej, aby svoj v niečom živelný a spontánny prístup k tvorbe pretavila do rôznorodých výstupov: tanečných predstavení, site- specific projektov, rezidencie v Balete SND, ale aj v autorstve recenzií či reportáží o súčasnom tanci. A ako pedagogička sa venuje nádejným tanečníčkam a tanečníkom od útleho veku až po dospievajúcich.

V priestore Stoky v bratislavskej YMC-e odpremiérovovala Katarína Zagorski svoje najnovšie dielo správy z ostrova.

Zagorski sa v ňom venuje vzťahu k sebe, k svojim spomienkam. V správach z ostrova pohybovo komentuje skryté udalosti, ktoré vo svojom vnútri zažíva. Už len vedomie toho, že sa ocitla v ohraničenom priestore – fyzickom i mentálnom, môže pôsobiť skľučujúco. Na ostrove spomienok, pocitov a udalostí, ktoré boli pre ňu dôležité. Človek žijúci v zahraničí sa k správam z domova dostáva spostredkovane, rovnako ako ľudia, ktorí žijú v miestach, odkiaľ odišli, vedia o ňom len fragmentárne na základe krátkych správ, stôp či zmienok na sociálnych sieťach a iných médiách.

Zahrabaná pod hrubou vrstvou novín rozložených vo väčšine priestoru sa z nich postupne dostáva. Pohybovo sa najskôr orientuje len na jedno miesto, akoby si chcela aj na ostrove zaplaveného správami z celého sveta vytvoriť svoj malý vlastný ostrov, ktorý bude voči vonkajšiemu imúnny, nech sú správy akékoľvek. Zagorski zaujatá svojím svetom, pôsobí krehko a zároveň odhodlane. Pre diváka konkrétne kontexty zostanú skryté, ale choreografka dáva publiku priestor pre intuíciu.

 

Pred dlhými rokmi som videl jednu z tvojich performancií Kryk v rámci festivalu Bratislava v pohybe ešte v pôvodnom priestore Stoky na Pribinovej. Teraz si svoje najnovšie predstavenie správy z ostrova premiérovala v ich novom priestore v YMCe.  Veľa sa toho zmenilo, ale v čom to bolo iné teraz a vtedy pred dvadsiatimi rokmi?

Zmenilo sa všetko. Podlaha v Ymce je iná ako v prvej Stoke. Na palubovke, aby nevŕzgala, je položená ešte jedna vrstva materiálu a nie je to baletizol. Ale keď som stála teraz v Stoke, tak som mala pocit, že som v starej budove na Pribinovej. Aj keď je ten priestor iný, atmosféra v ňom a aj vo foyer je tá istá. A je tu stále Blaho Uhlár, tak v tom je to rovnaké a skvelé.

Spriaznenie so Stokou je pre teba aspoň na začiatku tvojej tvorby viac ako citeľné. Pre teba ako prirodzene živelnú umelkyňu to mohlo byť v niečom samozrejmé, ale na druhej strane ako tanečníčku a choreografku zase iné, keďže súbor vo väčšej miere pracoval a pracuje s verbálnym prejavom. V čom si s ním cítila blízkosť?

Nevedela som si nájsť vzťah k činohre, ktorá sa na slovenských javiskách v tom čase uvádzala. Upätý text, ukričané emócie, to ma skôr od divadla odvádzalo. Stoka bola v tomto smere iná. Keď som ich raz videla na festivale Cibulák v Pezinku, hrozne som sa rehotala a odvtedy, keď vidím predstavenia Stoky, tak vždy mávam taký katarzný nával smiechu. Vnímala som ju tak, že v tom čase slovo pre nich nebolo dôrazné. Mali výrazný fyzický i výtvarný jazyk. A išlo aj o krčmu Stoky, bola som týmto špecifickým prostredím taká vtiahnutá, že bolo pre mňa prirodzené, že som v ich priestore, vďaka pánovi Uhlárovi, začala uvádzať svoje projekty. 

Patríš k tvorkyniam so svojou špecifickou poetikou blízkou k absurdite, presne vybudovanou pohybovou štruktúrou, s ktorou sa veľmi prirodzene a s nadhľadom vieš pohrávať, čo si využila už vo svojich predstaveniach ako Vank s choreografkou a tanečníčkou Evou Klimáčkovou. Ako sa kreovala tvoja svojbytná poetika? 

Svoju poetiku som vedome zvlášť nekreovala. Inak povedané, nebránila som jej ísť von. Reagovala som na život, na to, čo sa mi dialo. Ak z mojej tvorby vychádza nejaká špecifická poetika, tak bez môjho pričinenia. Mnohí diváci sa ma po predstaveniach pýtali, že čo to je. Na tanec tam bolo veľa divadla a na divadlo veľa tanca. Svojbytná poetika? Ak by poetika mojich predstavení mala mať svoj byt, tak si ho kúpila sama. (úsmev)

Dôležitá je asi aj spolupráca s ostatnými umelcami... 

Napríklad pri Vanku som prišla s obrazom tých porcelánových alabastrových bábik v čiernych šatách, ktoré vyzerajú trochu hrôzostrašne, to sme boli Eva a ja. Na to reagovala hudba nášho sprievodcu a ochrancu, to bol Oskar Rózsa a potom akcia človeka z davu, Csongora Kassaia. V mojich sólových či spoločných dielach často vystupuje jedna téma a tou je moje postavenie a vzťah k svetu. 

 

 

Súčasní tanečníci často zbierajú skúsenosti v zahraničí. Ty si niekoľkokrát bola  v organizácii MAPA v Berlíne v rámci Artistic Coaching Programme.

Práve tieto zahraničné príležitosti ako MAPA ma dosť ovplyvnili a nasmerovali. Až potom, v Írsku, sa mi to prepojilo, začala som sa vzdelávať v konceptuálnom umení. Vtedy som prišla na to, že najbližšie mi je performance art ako súčasť vizuálneho umenia. Pochopila som, čo to znamená, lebo ešte počas mojej školy sme takéto interdisciplinárne prepojenia nemali.

Kedy prišiel ten moment, že si odcestovala do Limericku a začala tvoriť v Írsku? Aké si tam mala zázemie?  

Bola som niekoľko rokov po VŠMU a pracovala na svojich projektoch. V tom roku, ako som odišla, som vytvorila Mirákulos pre Divadlo Štúdio tanca v Banskej Bystrici a pre Bratislavu v pohybe Modlitbu šamanského dievčaťa. No zároveň som pracovala v obchodnom centre za pokladňou. Zdá sa, že tvoriť pre festival a divadlo je prestížna práca, ale mala som pocit, že ešte niečo musím skúsiť tak, aby som sa svojou tvorbou dokázala naozaj uživiť. Naskytla sa príležitosť ísť študovať do mentorského programu zameraného na choreografiu a tanec, ktorý organizovala Daghdha Dance Company v Limericku. Írsko bolo pre mňa dôležité hlavne v otvorení mysle. Boli sme medzinárodná skupina študentov, mentor, mimoriadne rozhľadený umelec, Michael Kliën, nám otvoril nové obzory. Bol ale aj výrazný kritik našej práce. Nešetril nás. Veľmi zaujímavé pre mňa bolo, že nikdy predtým som nestretla ľudí od tanca, ktorí by sa natoľko zaoberali filozofiou, antropológiou či sociológiou. Kliën nás učil, akým spôsobom tieto vedy a pohľady môžu zasahovať do života. Nie ako fungujú na javisku, ale tak, aby sme nimi mohli zmeniť svet k lepšiemu. A toto som vtedy potrebovala počuť.  Mala som výhodu, že som učila deti a dospelých v štúdiu Daghdha Dance Company, a tak som dostala neobmedzenú možnosť používať ich priestor. Skupina vytvárala skôr improvizované konceptuálne predstavenia. Uvádzali ich v priestore odsväteného kostola, ktorý pretvorili pre tanec. Zázemie však netvorí len samotné prostredie, ale hlavne ľudia. Bola to možnosť spolupracovať s touto skupinou a tiež pracovať na univerzite, a aby som to mohla robiť, musela som získať ich dôveru. Lebo túto prácu mohli pokojne dať nejakému Írovi.

Vytvorila si tam niekoľko predstavení. Začala si tam tvoriť inak ako predtým na Slovensku?  

Prvé mesiace v Írsku som popri tom mentorskom programe pracovala v McDonalde. Mala som síce zarobené peniaze ešte z Nemecka, ale tie som dosť rýchlo minula. Potom sa moja situácia zlepšila. Začala som robiť projekty, pracovať na University of Limerick, kde som prednášala Body Technologies, program, ktorý som vytvorila. Jednou z vecí, ktorú si najviac vážim, je práve možnosť rozvitia tohto programu vďaka úžasnej osobe, Dr. Catherine Foley, ktorá na univerzite založila odbor írskeho tradičného tanca. Ten asi skôr asociuje veľké show írskeho tanca, Riverdance alebo jeho súťažnú podobu, ide o neskutočne náročnú techniku. Catherine Foley mala víziu k tomuto druhu tanca pristupovať ako k umeniu. Poznala ma z z niekoľkých performancií, ktorými som sa v Írsku prezentovala a oslovila ma. Aj pre ňu to bol istým spôsobom risk. Nakoniec som pre ňu učila šesť rokov, až do odchodu z Írska.

V čom spočíval program Body technologies?

Je založený na súbore cvičení, ktoré vedú k rôznemu použitiu tela a kompozičných princípov. Názov je odvodený od írskeho Institute of Technology, ktorého súčasťou je program sochy a kombinovaných médií na Limerick School of Art and Design, kde som Body Technologies prvýkrát realizovala. Použitie tela sa tak v tomto ponímaní stalo technológiou. Pracovala som  na ňom nielen s tanečníkmi, ale aj s hercami či vizuálnymi umelcami. Cvičenia otvárajú možnosti práce s telom. Dôležité je, na čo potrebujeme telo. Každá časť bola zameraná na iný aspekt v pohybe, mala som s ním dobré výsledky.

Aká je scéna írskeho súčasného tanca? 

Tanečné umenie som tam najviac vnímala cez Daghdha Dance Company. Rakúšan Michael Kliën ako konceptuálny choreograf priniesol do Írska inovatívny pohľad na tanec. Otvoril ho tak všetkým umeniam. Táto tanečná skupina mala teda výnimočné postavenie. Sú tam, samozrejme, aj iné divadlá a súbory, ktoré vplývajú na celkový obraz súčasného tanca. V tom čase, keď som tam pôsobila, bola podpora pre tanec dobrá. Mňa ale najviac zaujalo, že o súčasný tanec sa začali zaujímať aj najslávnejšie hviezdy írskeho tanca ako Jean Butler, Colin Dunne alebo Breandan de Gallaí z Riverdance. Niektorí ho študovali postgraduálne. Aj takýmto spôsobom sa súčasný tanec dostával do ich vlastných show a aj do povedomia širšieho okruhu divákov.

Po tvojom návrate z Írska si pracovala na vlastných projektoch, začala si spoluprácu s Baletom SND. V čom ťa priťahovalo baletné umenie, ktoré sa môže zdať vzdialené ponímaniu súčasného tanca?

Vytvorila som formát rezidencie v Balete SND v rámci štipendia Fondu na podporu umenia. Pôsobila som tam celú sezónu 2016/2017. Zaujíma ma balet a som prekvapená, prečo nezaujíma viac ľudí, niektorí súčasní tanečníci na to reagovali dosť negatívne. Nechápali, prečo chcem spolupracovať s klasickými tanečníkmi. Balet má však výnimočné postavenie v tom, že je to reprezentatívna forma tanca v Slovenskom národnom divadle, a tak by sa to malo týkať všetkých. Choreograf by mal zvládnuť a pochopiť ako funguje aj väčší súbor. Som vďačná, že vtedajšie vedenie Baletu SND na čele s riaditeľom Jozefom Dolinským s mojou rezidenciou súhlasilo a že som ju mohla naplno realizovať. Vytvorila som tam dve menšie choreografie s tanečníkmi zo zboru, Siegfried pri jazere a Giselle 261 ako súčasť prezentácie rezidencie Veľké sústo. Pre tanečníkov baletného súboru muselo byť ťažké pracovať v závere sezóny s pre nich úplne neznámou choreografkou a prístupom. Museli si dávať pozor na zranenia, aby boli pripravení nastúpiť na reprízy bežného repertoáru. Plánovala som vytvoriť aj jeden duet, ale ten sa nepodarilo uskutočniť. Až z toho vznikol neskôr Pozor, porcelán. Počas rezidencie som organizovala aj diskusie pred predstaveniami Okno do baletu. Po skončení vznikol záujem o pokračovanie rezidencie, pretože spolupráce súčasných choreografov s divadlami sú obmedzené. No napriek snahe o vytvorenie stáleho programu na takýto typ spolupráce v rámci Fondu na podporu umenia, sa to nepodarilo.

 

 

Na predstavení Pozor, porelán si spolupracovala s Reonou Sato, sólistkou Baletu SND, ktorú si spoznala práve v rámci rezidencie. Ako ste hľadali spoločné tvorivé cesty? 

Bola pre mňa zaujímavou aj vďaka tomu, že vytvorila pre mňa úžasné predstavenie Dafnis  a Chloé pre Balet SND. Na spoločnom duete sme pracovali v Novej Cvernovke. Krehkosť dotyku baletnej špičky s podlahou ma fascinuje. Reona je mimoriadna umelkyňa. Zaujíma sa o súčasný tanec, nemá zábrany ísť do niečoho nového. Spolupráca s ňou bola neskutočná. Bola za tým až japonská profesionalita.

Rada experimentuješ aj s inými umeniami okrem tanca. Mimoriadnu odozvu mal krátky film z bývalých kúpeľov Centrál, na ktorom si pracovala so zoskupením Machfeld. Ako sa do takýchto projektov včleňuješ ako tanečníčka? 

Film vznikol v rámci projektu Hranice festivalu Bratislava v pohybe. Natočili sme to v opustených kúpeľoch Centrál pri Trnavskom mýte, teraz je tam obchodné centrum. Režisérka Sabine Maier sa inšpirovala starou pohľadnicou, ktorú niekto posielal zo spartakiády. Boli sme akvabely, ktoré sa stali zabudnutým inventárom. Ja som inak ako dieťa bola vybratá na spartakiádu, ale na ňu som sa nakoniec nedostala, kvôli tomu, že som upozornila učiteľku na nesprávne počítanie dôb na valčík. Vyhodila ma s tým, že Mojžišová (pozn. red.: rodné priezvisko Kataríny Zagorski), ty si aj tak drevo. (smiech). Film Kúpele Central obletel svet. S Machfeld sme ďalej spolupracovali, neskôr vytvorili aj multimediálny dizajn do mojej inscenácie Príliš blízko na návrat pre Divadlo Štúdio tanca v Banskej Bystrici.

Si autorkou konceptu Kilometrový tanec, uvedenom napríklad na Bratislave v pohybe či  festivale Pohoda. Sú to príležitosti ukázať a pritiahnuť do tanca aj iné skupiny ľudí, ako tých, ktorí chodia na tanec do divadla. S akými reakciami si sa stretla? 

V rámci celej trasy sa dejú viaceré druhy tanca. Tanec, ktorý vytvára tanečník a potom tanec divákov okolo. To je zážitok. Na tanec sa tak dívajú ľudia, ktorí by do divadla nešli, ale aj tí, ktorí by síce išli, ale nikdy by nahlas nekomentovali to, čo sa na scéne deje. Na uliciach vonku je to možné. Kilometrový tanec videli stovky ľudí, ale človek si všíma hlavne to negatívne. Chodievam popri tanečníkovi, aby som dávala pozor, keby hrozilo nejaké nebezpečenstvo alebo prekážka. To, čo som si od divákov neraz vypočula, bolo otrasné.  Neviem, kde sa v človeku berú také zlostné invektívy pri pohľade na tanec. Na druhú stranu, je asi dobré, že sa konečne vyplavili aj takéto emócie. Ale nikde inde som také hrubé reakcie nezažila. Aj Parsifalova procesia išla Limerickom, v uliciach som tancovala aj v Londýne, v USA, ale nikdy som tam nezachytila takéto vydeľovanie.

 

 

Čo to hovorí o nás? Málo sa hovorí o tanci, sme viac nevraživí voči neznámemu?

Na podujatí Doma dobre v roku 2020 organizovanom Festivalom Pohoda pre Depaul Slovensko som prvýkrát ja sama tancovala Kilometrový tanec. Bolo to v kostýme z Vanku. Postava z neznáma, trochu nevyrovnaná a svojská tanečne prichádza po ceste. Bol COVID, natáčalo sa to a prenášalo online viacerými kanálmi. Ja nie som na facebooku, takže čo som sa dočítala v komentároch pod online vysielaním, z toho som bola zhrozená. Mala som strach, že to poškodí celej akcii. Ja viem, že dobré reakcie často nepíšeme, tie negatívne sú zverejnené omnoho častejšie. Ale napríklad Limerick bol dosť drsné írske rugby mesto, možno až trochu gangsterské. V jeho uliciach sa odohrávali potýčky, v noci sa občas aj strieľalo. Ale nemala som tam pocit, že ľudia by sa voči umelcom vymedzovali v rovine, že sú „darmožráči“, že tanečnice sú „šľapky“ a tanečníci „buzeranti“. Skôr som mala pocit, že si myslia: hm, byť umelcom asi nie je výhra. Robí to človek, ktorý nemá ľahkú životnú cestu. Snaží sa nájsť prostriedky na svoju prácu, niekomu sa to podarí a niekomu nie. Vypozorovala som z nich skôr rešpekt. Toto je iné. Neviem ale, prečo to tak je. Pritom Slovensko je podobné Írsku. Možno nám chýba zvedavosť. U nás sa ľudia nepýtajú. Chcú byť vo svojom známom priestore a niečo nové v ňom ich ruší.

Správy z ostrova sú reflexiou pocitov z Írska, ale hovoria pre mňa niečo aj o Slovensku. O ostrovoch, ktoré si ako vnútrozemská krajina medzi sebou navzájom vytvárame. Aký bol takýto imaginárny návrat späť na ostrov?

Správy z ostrova vznikli zvláštnym spôsobom. Stala sa mi vec, ktorá bola pre mňa ťažká.  Potrebovala som sa vytancovať a vzala som si hudbu od The Jimmy Cake. Uvažovala som, či z toho nevytvoriť predstavenie, len tento koncept s piatimi skladbami. Mohlo by to pomôcť niekomu inému, komu tá emócia môže byť blízka a potrebná. Verím, že to tak funguje. Ide o vysporiadanie sa s niečím ťaživým, a to musí urobiť každý sám. Je to, ako keby sme boli na ostrove. Predstavenie vzniklo v Írsku v roku 2011. Dodala som doň názvy piatich častí inšpirované piatimi druhmi počasia. Vplýva to na človeka, ktorý sa ocitne na ostrove, prežíva tam niečo zložité, čo ho zrazí a skúsi s tým bojovať a svoju situáciu posunúť kamsi ďalej. Prvú časť Hmlistý úsvit som prezentovala na Slovensku v roku 2021 vrámci dobročinného podujatia Doma dobre v Nocľahárni sv.Vincenta. Odohráva sa na mieste a ja som to tancovala a pohybovala sa na posteli. Keby som vtedy nedostala od Michala Kaščáka, ktorý podujatie organizoval, takú reakciu, akú mi dal, tak by som do slovenskej premiéry možno nikdy nešla. Pocítila som, že nie som sama, že niekto je v tom so mnou. V slovenskej premiére pribudli na scénu haldy novín, z ktorých sa vyhrabávam. Z príbehov iných ľudí, ktoré sa na nás valia z médií a nie sme ich schopní precítiť ani vnímať. Mala som pocit, že je to pre nás teraz aktuálne a môže to byť terapeutické. Dnes málo ľudí využíva umenie ako liek a ja som ho divákovi chcela poskytnúť.  

Ako kritička a autorka reportáží z festivalov sa vyjadruješ k súčasnému tancu a divadlu.  Často v nich cítiť tvoju osobnú skúsenosť ako umelkyne. Ako prepájaš pohľad zvnútra s potrebou hodnotenia zvonka?

Pred odchodom do Írska som písala pre SME, ale vydobyla som si, že nebudem písať o tanci. Ale teraz už o tanci píšem pre Denník N, a tak vidieť, že som veľmi nezmúdrela. (smiech). Rada šírim povedomie o tanci, rada sa k nemu vyjadrujem. Aj keď niektorí ľudia od tanca mi to asi nikdy neodpustia. Bolo aj veľa vecí, ktoré sa stali a boli podľa mňa nespravodlivé, ktoré som otvorila. Tomu som rada. Článok síce napíšem pomerne rýchlo, ale veľmi dlho mi trvá autocenzúra, aby som niekoho neurazila. Teraz viem, že aj jedno slovo môže spustiť negatívne procesy. (smiech)

Čo ťa zaujíma v súčasnosti ako tvorkyňu? 

Na Súkromnej základnej umeleckej škole Talentina, ktorú vediem, chystám päť choreografií pre žiakov, od prvákov po tínedžerov. Som zvedavá, či správy z ostrova budú mať ďalšie reprízy. Tiež ma zaujíma, či sa podarí nakopnúť Slnečnice. Po minuloročnom projekte pre festival Pohoda s kostýmami slnečníc, ktoré si návštevníci mohli vziať a tancovať v nich, by som chcela vytvoriť choreografiu na Symfóniu slobodnej Ukrajiny. Alebo Dozrel čas, takú kratšiu vec ako reakciu na vraždu na Zámockej. V hlave mám niekoľko projektov, uvidím, čo sa podarí uviesť. A keby mal niekto záujem, mám takmer hotový workshop Ako prijať kritiku a nezabiť (sa) kritika. (smiech)