ROZHOVOR
Svetoznámy mím Milan Sládek oslávi 23. februára 85. narodeniny a neoslávi ich (iba) spomínaním. Stále je intenzívne prítomný na javisku a slovo intenzita vyslovujeme jedným dychom aj pri predstavení opusu Krížová cesta. Túto mimoriadne sugestívnu inscenáciu „rebela pantomímy” môžete vidieť už 25. februára vo Veľkom koncertnom štúdiu Slovenského rozhlasu. V rozhovore pre plan.art vás prežiť s ním túto emotívnu cestu pozýva Milan Sládek.
Celovečerný opus Krížová cesta mal premiéru v roku 2007. Zostáva v čase nemenný, alebo do inscenácie vstúpili rokmi aj nové prvky tak ako život prinášal nové skúsenosti, prežívanie témy…
Kto by nepoznal tento pribeh z Nového zákona? Tragické posledné chvíle v živote Ježiša odsúdeného na ukrižovanie. Jeho cesta na Golgotu má nesmierne silu. Je zároveň symbolom pre mnohé historické osobnosti, ktoré boli presvedčené o správnosti ich myšlienok a dokonca boli ochotné obetovať za tieto pravdy život. Veď nešlo o akési presadzovanie vlastného ega, ale o hodnoty, ktoré mali pre ľudstvo nesmierny význam.
Priznám sa, že som nikdy nemal v pláne predstaviť na javisku tento tragický koniec Ježišovho života. Pripadal som si vnútorne nezrelý. Na začiatku skúšobného obdobia som sa aj obával povrchnosti, skĺznutia ku gýču. To by sa ľahko mohlo stať. Nie, nič som na pôvodnej forme nemenil, iba som jednotlive scény upresňoval, dopĺňal konkrétnymi myšlienkami a vnútornými obrazmi.
Ako vznikal koncept Krížovej cesty? Sledujeme nielen všetkých 14 zastavení, ale vy sám stvárňujete aj všetky postavy, nielen ústrednú… akým procesom inscenácia vznikala?
Jeden vyvikajúci mladý organista z Düsseldorfu ma požiadal o spoluprácu. Najskôr som odmietol. Poslal mi jeho nahrávku skladby Marcela Duprého Krížová cesta, vraj, nech sa do nej započúvam. Bol som nadšený, aj bez návodu som rozpoznal, čo sa pod ktorymi melódiami skrýva. Objavoval som situácie, postavy príbehu a atmosféru jednotlivých obrazov. Táto skladba vznikla ako improvizacia k textom francúzkeho básnika Paula Claudela. Až neskôr ju Dupré notovo zaznamenal. Možno práve preto som presvedčený, že si zachovala živý charakter, podobný hudbe k filmom. Samozrejme s radosťou som potom vyslovil ochotu podieľať sa na tomto nezvyčajnom „experimente“. Potom nastala trojmesačná práca, keďže som sa musel precízne oboznámiť s touto kompozíciou a zároveň som musel postupne nachádzať formu, ktorou som si želal osloviť diváka. Bolo to vzrušujúce! V mojej predstavivosti sa objavovali ďalšie a ďalšie obrazy z mnohých historických epoch, ktoré som poznal z dejín umenia, napr. Posledná večera Leonarda da Vinciho. Ale aj filmové dokumenty z vojny z Iraku, konkrétne trýznenie irackých vojakov americkými agresormi, aj tie zohrali veľkú úlohu. Táto scéna mi sprítomnila neľudskosť a brutalitu žoldnierov, ktorí mučili Krista. Zrazu mi pripadal tento výjav veľmi nadčasový, súčastný.
Vidíme úplnú redukciu, jediným dekoratívnym prvkom je plášť, ktorý slúži ako pomôcka k transformácii postavy. Bol tu od začiatku kreatívneho procesu tento absolútny minimalizmus, alebo ste postupne opúšťali rekvizity?
Jednak som sa rozhodol tento príbeh inscenovať vrcholnou formou pantomímy – solistickou pantomímou. To znamená, že som nepoužíval predmety. Všetky objekty, ktoré boli potrebné k jednotlivým scénam, ako napr. tŕňová koruna či kríž, boli imaginarne. Rozhodol som sa používať iba akýsi plášť, ktorým som mohol znázorňovať pohyby davu, šľahajúci bič, ale aj tuniku Piláta, či šaty Márie.
Ponechali ste si aj v tomto príbehu bielu masku… je vaším znakom a dokonale funguje aj v príbehu Krížovej cesty.
Podaktorí mímova tvrdia, že používanie bielej masky je nemoderné. Pre mňa je biela maska pokračovanie stáročnej tradície. Pritom mi pomáha dosiahnuť akúsi anonymitu, ktorú potrebujem, aby som mohol presvedčivo znázorniť najrozličnejšie postavy. No súčasne je moja tvár viditeľná aj z posledných radov veľkých divadelných sál. Pobavil som sa, keď som v niektorích nemeckých operných inscenáciách videl, že aj speváci sú nalíčení na bielo….
Tu sa dostávame k priestoru. My vás uvidíme v koncertnom štúdiu Slovenského rozhlasu, zvolené bolo kvôli výnimočnému organu, ktorý tam je. Ale inak túto inscenáciu hrávate najmä v chrámoch, čo je úplne iný zážitok aj pre diváka, ale aj pre vás….
Áno, zatiaľ som hrával Krížovú cestu najmä v chrámoch a kostoloch, naviac aj v pôstnom obdobi, pred Veľkou nocou. Často i priamo na Veľký piatok, aj tento rok ju budem hrať v kostole na našom námestí, zhodou okolností s tým istým organistom, s ktorým sme túto skladbu vizualizovali.
Celé predstavenie je veľmi fyzické. Pantomíma ani nepotrebuje extrémny fyzický výkon, aby bola intenzívna v emócii, myšlienke… O vás dokonca kedysi písali, že plytváte pohybom. Keď ste prepojili pantomímu s inými druhmi umenia, tak vám zas vyčítali, že ju zrádzate. Ako je to s tými dogmami a ich rúcaním?
Áno! Ale boli to hlavne moji kolegovia , ktorým vadilo, že kritizujem to večné „predvádzanie imaginárnych stien” (smiech). Keďže som absolútne presvedčený, že toto umenie je základom celého divadelného umenia, ale aj náboženstva, filozovie, medicíny, môžem si dovoliť priberať k nemu aj iné divadelné druhy, keď to považujem pre určitú inscenáciu za dôležité. Keď som v s Operou SND inscenoval Figarovu svadbu, tak som k pantomíme použil aj veľké bábky. Pri inscenácii Korunovácia Poppey speváci (mimochodom fantasticky), sa počas spevu aj pohybovali, perfektne „pantomimicky“ najmä tenorista pán Ivan Ozvat. Nemám rád dogmy..či je to už v umení, alebo pri iných spločenských, politických či náboženských javoch. Dogma je podľa mňa krok späť, alebo nedostatok fantázie, kreativity, sebadôvery či odvahy.
Stále ale vo vašich inscenáciách vidieť tradíciu, korene pantomímy, ktoré sú niekde v tanci a rituáloch. Ako sú pre vás dôležité?
V časoch, keď som bol tak povediac zbláznený do pantomímy, hľadal som informácie kde sa len dalo. Zistil som neskôr aj počas mojich ciest po svete, že všetky veľké kutúry využívali pantomímu pri ich pohybových, divadelných ci tanečných prejavoch. Prekvapilo ma to a aj uistilo o veľkosti umenia pantomímy. Mal som pocit, a bol som aj presvedčený, že sa môžem na mnohých formách učiť. A to všetko mi pomáhalo k hľadaniu vlastnej cesty, ktorá je odlišná od mojich francúzskych kolegov.
Pri tomto predstavení ľudia často plačú. Je pre vás pantomíma najmä o prežívaní a emócii? A dokáže to intenzívnejšie ako napr. slovo?
Nesnažím sa „brnkať na city“. Keďže nepoužívam verbálnu reč, snažím sa pravdivosťou mojej hry získať diváka k akejsi spolupráci. To znamená, že diváci, spolu so mnou, prežívajú tragédiu, do ktorej bol Ježiš donútený. Áno, zažil som veľa krát, že diváci dojatí predstavením vyronia slzy. Videl som v televízii, ako jeden pán, keď sa ho redaktorka pýtala na jeho dojem z predstavenia, kvôli plaču ani nemohol odpovedať na otázku. Sám som tým bol dojatý.
Sledovať vás na javisku je vždy zážitok, ak sme hovorili o istej rebélii tak vy len potvrdzujete že vek je iba číslo. Sú ešte témy, ktoré vás lákajú a chceli by ste ich spracovať?
Všeličo možné a aj nemožné mi lieta hlavou. Rád sa nechám prekvapiť nejakým nápadom…
Aj týmto titulom dokazujete, že mimicky sa dajú uchopiť aj tie najnáročnejšie témy, námety a že pantomíma nemá tematické limity…
Áno, to je fantastické pri pantomíme, že vlastne máte neobmedzený repertoár možností. Či sú to tragické, či komické príbehy. Je len treba nájsť cestu, ako ich previesť bez popisnosti do zrozumiteľnej umeleckej formy.